Po príchode do HK Brezno odohral Maroš Surový za naše áčko v Tipos SHL dvanásť zápasov, raz nastúpil aj v B-tíme. Patrí medzi najskúsenejších hráčov tímu a to napriek tomu, že má stále iba 25 rokov. Po rokoch v Banskej Bystrici, Detve, Spišskej Novej Vsi či Liptovskom Mikuláši sa vrátil domov.
Ako by si zhodnotil zápas proti Topoľčanom?
„V prvej tretine sme mali veľmi veľa presiloviek, mali sme ísť do vedenia. Napriek tomu, že sme osem minút hrali v presilovke, tak sme tú tretinu prehrali. V druhej časti bol súper o niečo lepší, dali druhý gól, ale do tretej sme vstúpili fantasticky, vyrovnali sme, lenže vzápätí sme inkasovali na 2:3, čo nás ako keby položili, keďže sme dreli, aby sme to dotiahli a krátko na to sme dostali smolný gól. V závere si to súper postrážil.“
Ako sa ty osobne cítiš v zápasoch po tej dlhšej pauze?
„Určite ešte nie som úplne spokojný, nie je to optimálne, ale snažím sa pracovať na tom, aby to bolo lepšie a lepšie.“
Ako to bolo s tebou v lete, keďže si sezónu začal neskôr?
„Mal som operáciu ramena a dlho som s tým rehabilitoval. Do plnej záťaže som sa vrátil až koncom augusta. V Brezne sa dlho nevedelo, či bude SHL. Keď sa to podarilo, tak ma kontaktovali a som tu.“
Pre teba asi dobre, že si doma…
„Áno, po dvadsiatich rokoch tu hrám ako domáci (úsmev). Nie je to pre mňa nejako špeciálne. Akurát nemusím cestovať na tréningy a vstanem o polhodinu neskôr ako inokedy (úsmev).“
Do kabíny si zapadol asi okamžite…
„Veľa chalanov je z Brezna, kde som sa s nimi roky stretával. Ostatní sú mladí perspektívni chlapci, ktorí na sebe musia pracovať a možno ich čaká niečo väčšie.“
Ty aj napriek svojmu veku patríš medzi najskúsenejších v tíme. Vnímaš to nejako?
„Som tu skoro najstarší. Chvalabohu, že prišiel Ronald Dvonč (úsmev). Nejako to nevnímam, zapadol som medzi nich a asi aj omladol.“
