Brankár Richard Pončák sa v baráži proti Trebišovu vážne zranil. Pri bežnom zákroku si poškodil koleno, čo ho z hry vyradilo na niekoľko mesiacov. Momentálne robí všetko pre to, aby sa mohol čo najskôr vrátiť späť hry. V ideálnom prípade by sa tak mohlo stať počas decembra. Napriek tomu nezaháľa, okrem rekonvalescencie trénuje brezniansku mládež a dokonca sa stal aj kustódom v áčku.
Na úvod ozrejmi, čo sa vlastne stalo…
„V treťom barážovom zápase, asi desať minút pred koncom, som pri bežnom zákroku zacítil niečo v kolene. Dochytal som, ale po zápase mi bolo povedané, že možno by som mal ísť k doktorovi. Išiel som do nemocnice, dali mi sadru a barle s tým, že mám len natiahnuté bočné väzy. Do štvrtého zápasu som napriek tomu na injekciách nastúpil, ale vydržal som len desať minút. Išiel som na magnetickú rezonanciu, ktorá ukázala, že mám roztrhnutý predný krížny väz a doba rekonvalescencie je 6-8 mesiacov.“
Čo nasledovalo potom ako sa zistilo, čo presne ti je?
„Už po minulej sezóne som sa chcel posunúť niekde inde. Niečo som riešil, ale keď sa ukázalo takéto vážne zranenie, nikto ma nebol ochotný podpísať. Som vďačný Breznu, že oni ma podpísali. Zatiaľ, kým nemôžem hrať, vypomáham ako kustód a trénujem aj deti, dohodli sme sa rýchlo. Bohužiaľ, stratil som jeden rok kvôli koronavírusu, keďže Brezno v sezóne 2020/21 hralo 2. ligu, ktorá bola dlho prerušená. Nastúpil som iba na jeden zápas.“
Ako prebieha rekonvalescencia?
„Po zranení sa asi mesiac čakalo na výsledky z magnetickej rezonancie, zatiaľ som nemohol nič robiť. 20. júna som mal operáciu, ktorá sa podarila vybaviť cez klubových sponzorov. V Trnave ma operoval pán doktor Kuchta, ktorý mi to spravil novšou metódou. Skrátilo to dobu, hrať by som mohol už o päť mesiacov. Od operácie som bol dva týždne na barliach, neskôr som začínal postupne chodiť a od 10. augusta rehabilitujem v Podbrezovej a Brezne, postupne sa dávam dokopy.“
Aký je predpoklad, že kedy by si mohol ísť na ľad?
„Zatiaľ chodím do posilňovni, snažím sa robiť si cviky na nohu, keďže celé stehno na ľavej nohe mi oslablo. Môj smelý plán je začať trénovať koncom novembra, aby som niekedy na Vianoce mohol nastúpiť a dať vianočný darček fanúšikov, ale aj sebe (smiech).“
Čo ti to zranenie ukázalo?
„Strašne veľa. Dovtedy sa mi nič nestalo, hral som ako chorý. Nevymeškával som zápasy ani tréningy, stále som bol fit. Teraz to bude už štvrtý mesiac, čo nemôžem vykonávať žiadnu športovú aktivitu. Navyše hrám profesionálnejšie aj in-line hokej. Bohužiaľ, ujdú mi októbrové MS. Za tie dva týždne, keď som ležal doma, tak som zistil ako si vážim, že sa môžem živiť športom. Niektoré veci však neovplyvníme. Snažím sa už pozerať na to, čo môžem spraviť ďalej a nie na to, prečo sa to stalo. Zranenie mi otvorilo oči.“
Ako vznikol nápad, že zatiaľ budeš robiť kustóda?
„Odmalička som pri hokeji, celé detstvo som strávil na zimáku, býval som kúsok od neho. Robiť kustóda bol môj návrh, aby som mal nejakú zmluvu a mohol by som dostávať peniaze za niečo. Keby som bol zranený a nič by som nerobil, nemal by som nárok na výplatu. Klub s mojim návrhom súhlasil. Tým, že som v týchto veciach perfekcionista, tak ma to začalo baviť. Pár dní som dokonca pomáhal aj pre HC ´05 Banská Bystrica. Našiel som sa v tom. Sedí mi pozícia kustóda, aj trénera mládeže. Som rád, že môžem byť s chalanmi v kabíne áčka. Keď naskočím do tréningov, tak to bude ľahšie.“
„Ďalší z dôvodov bolo aj to, aby som bol s tímom už od začiatku a nie, že naskočím neskôr a budeme na seba pozerať ako na cudzích. Nových chlapcov už poznám. Vedia, že som tu, čo mi je a prečo robím tú robotu, čo teraz. Všetci čakáme, kedy sa dám dokopy a budem im môcť pomôcť aj na ľade.“
Takže máš ešte nabitejší program ako keby si „len“ hral za áčko Brezna?
„Myslel som si, že to nebude také zložité, ale ten servis je časovo náročný. Veľa sa snažím odpozerať od chalanov z Banskej Bystrice – Mareka Giertla a Juraja Stopku. Tým, že HC ´05 trénuje u nás a tréningy mávame po sebe, tak sa veľa stretávame a rozprávame sa. Ešte ani zďaleka to nie je také isté ako to, čo oni robia pre Bystricu, ale snažím sa to robiť tak, aby to bolo vyššej úrovni, zaučiť sa a aby ten, čo príde po mne, mohol pokračovať v tejto robote na dobrej úrovni. Chalani to robia už dlho, majú tituly, veľa vecí som od nich pochytil. Myslím si, že spokojní sú aj chalani Brezna.“
Keďže si súčasťou partie v kabíne, aká atmosféra v nej panuje príchodom nových hráčov?
„Väčšina chalanov sa pozná medzi sebou. Prišli hlavné starší hokejisti ako Marek Biro alebo Hunovci, čo tu chýbalo. Nové veci priniesli aj tréneri. Zatiaľ sa mi to páči, rysuje sa dobrá partia. Dúfam, že výsledky budú dobré a budeme držať spolu.“
Zažil si baráž, takže teraz by si sa chcel pozrieť naopak do play-off?
„Baráž bola asi to najťažšie, čo som prežil. Dlho sme sa pripravovali, dva týždne sme boli sústredení, vedeli sme, o čo hráme. Museli sme udržať SHL v Brezne, no zvládli sme to a teraz máme vyššie ciele. Bol tam tlak. Vedenie aj mesto sa na nás spoliehali. Keď sme do Trebišova prišli, ľudia na nás pískali a nadávali nám, ale mňa osobne hecovalo k lepším výkonom aj to, že tam bolo vždy okolo 1500 ľudí. Vedeli sme, že máme natrénované a že sme z vyššej súťaže. Verím však, že teraz sa nám podarí pohybovať sa v pokojných vodách play-off.“
Bolo pre teba ťažšie byť na ľade, alebo z tribúny sledovať spoluhráčov, keď si nemohol chytať?
„Keď som chytal, tak som sa tešil, že mám konečne zodpovednú úlohu a môžem sa ukázať aj do ďalšej sezóny, keďže počas základnej časti som neodchytal až toľko ako som chcel. Keď som však sedel na tribúne, tak som to nijako nemohol ovplyvniť. Ja som dokonca cestoval na tabletkách na siedmy zápas ako náhradník so zranením. Našťastie všetko dopadlo dobre, nemusel som do zápasu nastúpiť a udržali sme ligu v Brezne.“
